Hákovanie – potme a v daždi

Nedeľa, takmer poludnie. S Pavlom sa blížime k Pálavskej Martinke, chceme skúsiť Velký Pavoučí Výstup. Po minulotýždnovej Linke důvěry v Jáchymke to bude moja druhá hákovačka.

Včera sa konal Drytoolcup Brno 2018, zo včera na dnes sa konala afterparty, dnes “ráno” sa takmer nekonalo vstávanie. Tesne pred odjazdom som nahádzal čo mi prišlo pod ruky do batohu a vyrazil. V aute som si uvedomil, že mi pod ruky neprišla čelovka. Nevadí, Pavel svoju má, prvolezec to určite stihne za svetla a hore na lúke môže doberať aj potme.

Z ľavej časti masívu vystupujeme až takmer na úroveň veľkej strechy. Cestou hľadáme rampu na traverz pod stenu. Všetko je vlhké, neriskujeme a na nástup radšej zlaňujeme. Na stanovišti obaja vravíme také to klasické “ak nechceš ťahať, tak v pohode pôjdem, ale ak chceš, tak do toho”. Beriem to na seba, Pavel ťahal minule, a keď už som dnes vstal z postele, tak nech to stojí za to.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Naša špecializovaná výbava je hodne skromná – jeden origo rebrík a jeden Fifi háčik. Nevadí, okrem vyskúšania niečoho nového bola moja hlavná motivácia pre technické lezenie naučiť sa, ako si pomôcť v prípadnej šlamastike v horách. Na štande si motám z dvesto dvadsiatky druhý rebrík, zo sto dvadsiatky druhú odsedku, ako Fifi poslúži preso. Pavel má dva rebríky zo smyčiek.

Po menšom zablúdení do línie Malého Pavoučího výstupu sa dostávam k prvej skobe a odtiaľ pohodlne pod strechu. Zvesti neklamali, skobky sú veľmi hrdzavé. Občas sa mi nechce veriť, že sa pri dotyku nerozpadnú na prach. Pod strechou sa ukľudním zámkovkou v solidnom borhákovom štande a pokračujem do stropu. Rozmýšľam, či sa tam nemalo dobrať aby to hore príliš neťahalo. Snažím sa aspoň poctivo predlžovať.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Sily v strope dochádzajú doslova po pár presadnutiach. Progres sa spomaľuje. Som presvedčený, že mám strašne zlú techniku. Pri každom posune sa úplne zamordujem vycvakávaním Fifi presa z predchádzajúceho bodu. Nedokážem ho elegantne odľahčiť a tak dookola zhybujem, púšťam sa jednou rukou, horúčkovito uvoľnujem. Málokedy sa to podarí na prvý pokus. Musí predca existovať efektívnejšia metóda!

Zo stropu vyliezam za šera, dúfam, že nahor to bude raz dva, ale zisťujem, že ma čaká ešte pekných pár metrov. Vzdialenosti medzi skobami sa zväčšujú a je treba zakladať. Do špáry nepasuje ani jeden z mojich frendov zahraničnej proveniencie, vhodné veľkosti som nechal dole pod prvou skobou. Používam jeden z Pavlových, ktorý ich komentoval slovami “sú už hodne na pikaču”. Vyvolený frend po stlačení spúšte ostáva zaseknutý v stiahnutej pozícií, dôverou ma príliš nenapĺňa. Neveril by som, že je to ešte možné, ale kvalita posledných skôb sa postupne zhoršovala. V duchu stoicky hádam, koľko ich vytrhnem ak frend povolí a ja to do nich dynamicky hodím. Z nejakého dôvodu to mám celkom na lehátku. Jedného dňa to tu niekto celé vyčeše, ale ja to nebudem, ešte pár minút to vydrží.

Hups, prvolezec to nestihol. Pri poslednej skobe je už regulérna tma. Vliezam do ľahkého dvojkového/trojkového terénu a po hmate postupujem vlhkou skalou a trávou k vrcholu. Som stopercentne presvedčený, že sa nepošmyknem. Lano neskutočne ťahá. Na okraji vrcholovej lúky sa úplne zasekne, asi som na konci. K nádejne vyzerajúcim kameňom už nedôjdem. Odhadzujem rebríky a väčšinu matrošu o ktorý by som mohol zakopnúť a zliezam asi 3 metre k solidnému stromu. Štand a doberám. Pravdepodobne mám na konci lana sud piva, alebo možno tank. Doberiem koľko vládzem, ziapem “Istím!”, zdola nič nepočujem, chvíľu čakám kým Pavel popolezie, znova doberiem, opakujem. Mohlo prejst tak 10 až 15 minut, doberám a rozmýšľam ako je už asi ďaleko. Odpoveďou mi je prekvapivo jasné volanie “To jsem já!”.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Začína mi byť kosa. Nevadí, v zime v horách to bude horšie. Prešľapujem z nohy na nohu a spievam si makarenu. Za to môže tá včerajšia afterparty a banda veľmi veselých slovákov. Vlastne je tu na štande celkom dobre, mohlo by to byť horšie. Zospodu sa s rastúcou frekvenciou ozývajú nadávky.

Začína poprchať. Cítim sa ako v tom Krausovom vtipe Deník nadějného kysučana. Nedokážem odhadnúť koľko to trvalo, ale Pavel je konečne na dohľad. Pri poslednom výšvihu dvakrát padá v mieste, kde som ja vzhľadom na odlez (skôr odchod) a pochybné istenie viac menej sóloval. Sledujem ho ako sa trápi a v hlave mi hrá šimpanz na činely. Konečne je tu. Privítam ho pripraveným postupom: “Tri metre nad nami je top. Už som tam bol. Bez istenia tam teraz nepolezieme. Choď s čelovkou prvý. Nezakladaj, zoberiem ťa na polloďak. Hore sú dva šutre, ak to pôjde sprav štand, ak nie, zober ma okolo nich na trenie.” Za pár okamihov stojíme na lúke a pijeme ešte stále teplý čaj. Zostup dole v miernom mrholení bude za odmenu celkom slušná lyžovačka.