Hurá do Ádru, sejdem se v Kalírne

Už koncom minulej sezóny som chcel nadviazať na Honzov článok z Ádru. Nevydalo, ale aspoň som nazbieral viac materiálu. Takže tento krát menej lezenia a viac vtipných príhod.

Ráno v skalách

Péňa [rozhadzuje rukami]: „Tak co tam chceš dát krom ufouna?“
Goriláč: „Podlahu.“

Prvá cesta sezóny

Pôvodný plán využiť májové sviatky prekazilo počasie. A tak tu teraz stojím, 3 kroky nad vyšľapaným štartom, a bojujem s túžbou poprosiť nováčikov podo mnou nech mi ponad vežičku prehodia druhé lano. Asi to nebol zas tak dobrý nápad začať práve týmto hitom minulého leta. (Goriláč pobehoval po Adršpachu a posielal sem každého koho stretol.)

Lezecc [piskari.cz]: „… Ale byl jsem u toho už několikrát co lidem stuhnul usměv na tváři při prvním postavení …“

Tatuš [piskari.cz]: „Blbost až na půdu :D. Nic pro lezce, kteří se chtějí alespoň něčeho držet …“

No, aspoň mám hneď z kraja sezóny príležitosť porozmýšľať nad existenciálnymi otázkami života, vesmíru a prečo to vôbec…?

• 

• 

• 

• 

• 

Horofotbal

Keď Tom navrhol, aby sme sa zúčastnili tradičného pieskarského futbalového turnaju, myslel som si, že si trochu zakopeme a pôjde sa liezť. Našli sme sa len štyria ochotní reprezentovať náš veľký oddiel (hanba vám). Po príchode v kempe u Pifa verbujeme samotného Pifa. Sľubujeme, že môže stáť v bránke a neprejde na neho ani jediná strela. Ráno sa síce trochu cuká, keď si spomenie čomu sa večer upísal, ale nakoniec nás v tom nenechá.

Na mieste čaká niekoľko prekvapení. Tak hlavne, hrá sa šesť na šesť, nie päť na päť ako sme si mysleli. Ak to ale ukecáme u ostatných, môže sa počet hráčov v poli znížiť. Ďalej sa zdá, že sme to trocha podcenili. Naša jediná príprava bola rámcová dohoda na približnej farbe tričiek (červená, hnedá, alebo tak nejak). Ostatné tímy majú náhradníkov, kopačky, chrániče, lopty s ktorými hrajú bago… Keby sa udeľuje cena o najpunkovejší mančaft, určite by sme vyhrali. K zápasom samotným len toľko, bolo hovadské teplo, Pif sponzoroval pivom a bazénom, a pár krát sme dokonca siahali po remíze. Sľubujeme, že budúci rok si pôjdeme predtým aspoň trocha zakopať.

Večerná afterparty u Tošováka bola nepopísateľná. Snáď len komentár k facebookovému videu: „Modrá Ústříce hadr!“

• 

• 

• 

• 

Moc krátke lano? Problém. Moc dlhé lano? …

S Inžom sa blížime ku Chrámovkám. V polovici steny visí na koncoch lana Péňa v polohe letiaceho supermana. S odsedkou v ruke sa snaží cvaknúť kruh hodný kus pod sebou. Nezdá sa, že sa mu to podarí. Nie je mi úplne jasné, čo plánuje robiť ak náhodou uspeje. No jo, Goriláč sa sťažoval, že tá Péňová päťdesiatka vyzerá nejak krátko. S Inžom sa režeme smiechom a pobavene na nich pokrikujeme.

Rovnaká cesta, rovnaký zlaňák, nejaká tá hodina neskôr. Podľa vrcholovky ma zlanenie 46 metrov. Tak to by sme na jeden krát nedali ani s našou osemdesiatkou. Presadanie ale bude na pohodu. Konce lana sa v odpoludňajšom slnku vlnia do stratena. Nedokážeme rozpoznať, či sú na zemi. Inža ide prvý. Od zlaňáku na polceste kričí, že skúsi pokračovať. Ak to nevýjde, zalezie do komínu a počká, kým pripravím druhé zlanenie. „Jasné, choď do toho!“ kričím veselo naspäť. „To by bolo, aby sme aj mi nezrobili nejakú kravinu“ dodávam v duchu.

Vrcholovka kecala, vyšlo to s prehľadom. Dole na nás z poza kríku vyskakuje nejaký Poliak. Či sme vraj nevideli skupinu iných Poliakov? Jasné, boli tu. Zapytlili Gotickú hranu aj Stroboskop a zmizli. Jak to, že ťa tu nechali? Nepatrí k nim, ale mali o neho obavy a tak im chce dať vedieť, že je v poriadku na zemi. Čó? Vraj sa celý deň opakovane pokúšal vyliezť Údolku na Hlásku, ale nedostal sa ani k prvému kruhu. Stažuje sa, že na umelke kde trénuje mu širočiny idú, ale v reále sa vôbec neposunul. Skúšal to vraj aj minulú sezónu. Usmievam sa na neho a v hlave si položím otázku: „Ježiši, je tu vôbec niekto príčetný?“

Dvojka z Nemecka

Pod skalami sa pohybujú dvaja Nemci. Starší, na kosť vychudnutý, má oblečené ružové legíny. Mladší, s ramenami olympijskeho veslára, čierne tričko Drážďanského horolezeckého oddielu. To budú nejakí búchači.

Obedujem, keď sa tí dvaja pustia do ľahko vyzerajúcej cesty priamo predo mnou. Týpek v legínach sa asi 15 minút neúspešne pokúša preliezť kruh. Keď to vzdá, nastupuje druhý. Ten síce kruh s veľkým úsilím prekonal, ale teraz bezradne stepuje na temene nižšej veže. Cesta pokračuje prekrokom do vedľajšej steny na ktorý sa nedokáže odhodlať. Po chvíli to vzdáva, doberá kamoša a vydávajú sa hľadať zlaňák do útrob medzivežia.

Vravím si, že to skúsim. Okolo kruhu v pohode, na temene sa usmejem na nemeckú dvojku a čiastočne prekročím do protiľahlej steny. Doriti, hrana je oblejšia ako som čakal, vraciam sa späť. Role sa obrátili, Nemci sedia v zlaňáku, škeria sa na mňa, sledujú čo spravím. Pohľadom kontrolujem vzdialenosť k jedinému kruhu. Je to tak, ako som sa obával – má to bližšie k zemi ako ku mne. No nič, znova sa na nich usmejem a prekročím, tento krát oboma nohami.

• 

• 

Pro tip

Keď cestou do Ádru v Potštejne nakúpite zásoby Clocka v množstve dostatočnom pre celý oddiel, môžete flaše ráno schovať v chladnom potôčiku pretekajúcom skalami. Po ich opätovnom vyzdvihnutí už neodporúčam žiadne seriózne lezenie.

Všetko lezenie v Ádru je seriózne.

Permoníci

Maják je v Adršpachu prvý krát. Ako nejakú bábovku ho beriem na Kráľa. Pri nástupe zaváham. Predbieha nás známy slackliner s nádhernou dievčinou. No nič, ani Beova na Zámek nie je škaredá. Je tu len jeden problém, z tejto strany mám tak 20% šancu trafiť tam.

Autor: „Robí sa to tak, že vylezieš nejakú ľahkú cestu aby si z vrcholovky zistil meno veže. Podľa toho sa už nájdeš v sprievodcovi.“
Maják [okom úplného začiatočníka]: „Čo táto?“
Ukazuje na omágovanú stenovku s piatimi kruhmi.
Autor [okom skúseného začiatočníka]: „Ti jebe?“

Vyberám ľahko vyzerajúcu špáru s nula kruhmi. Vidím ale miesta na smyčky a rest.

Tatuš [piskari.cz]: „Pěkná koutová spára, ale pětkaře raději varuji – v Ádru jsou i lehčí sedmy.“

Hniezda boli plytké a na reste sa nedalo stáť, ale inak dobré. Podľa vrcholovky sme na Hradisku. Tá nádherná ručná špára nad ktorou som dole uvažoval má čarovný názov – Bouřlivá spára na Zapomenutou věž. Takto zhora je ešte fotogenickejšia. To si musím niekedy vytiahnuť. Mám pociť, že som to meno už niekde videl.

Zlaňujeme na opačnú stranu ako sme liezli. Buď sme pri každej príležitosti zle odbočili, alebo je toto najdlhší návrat k veciam v Adršpachu. Asi pol hodiny sa bosí prebíjame džungľou.

Maják: „Chodíme tu jak takí permoníci.“

Highline Meeting

Sedíme na Zámeckej lúke, popíjame pivo, na stagi vystupuje nejaký exot. Všade okolo je kopa divných ľudí (čítaj slacklajnerov a lezcov).

Maják [v rozhovore sám so sebou]: „Čo tu robíte?“
Maják: „Nič, my sme permoníci ty ?#@*&%!“
Spevák v pozadí: „Gandža je lék.“

Frajer na záver

Došiel morál, tak sme to dnes zabalili skôr. Nechýbalo veľa aby som sa zbieral z predskalia. S pivom v ruke zastavujem pri Ondrovi sediacom osamotene pred vchodom do hospody.

Ondra: “…a to jsem myslel, že ty spáry už umím…“

Aj jaj jaj, tak toto bude dobré.

Že vraj hodil podlahu tak zo sedmich metrov. Vytrhol uzlík a zatavil dyneemu cez ktoru prepadol. Na nohe má dlhú popáleninu od lana. Dopíja pivo a dvíha sa na odchod.

Autor: “Kam ideš?“

Že vraj to tak nenechá. Nechce sa takto vrátiť do Brna. Chce na záver niečo vyliezť. Hocičo. To je ale borec, uznanlivo kývam hlavou cestou po ďalšie pivo. Že by som si dal aj cheesecake?

Čistý štýl

Ťahám nádhernú špáru v Tepliciach. Na sedáku sa hompáľa zmes smyčiek a ufónov. Prvý kruh je asi vo ôsmych-deviatich metroch. Tak v piatich-šiestich zakladám 100% tutový uzlík. Výborne, zdá sa, že ufá nebudú potrebné. Predca len nemusím kaziť štýl. Pohľadom kontrolujem vzdialenosť na zem. Asi 15 čísiel nad smyčku zakladám červené ufo.

• 

• 

Kalírna

Google recenzie:
„Název může mást, ale opravdu super jidlo…”
„Název nezní moc lákavě, ale byla by chyba tento podnik minout…”
„Názov trošku zavádza, prostredie super…”

Turisti a iný denní pocestní už odišli. Chalupa je plná vychudnutých, zaprášených bezďákov v roztrhanom oblečení. Zdá sa, že sa všetci poznajú. Smerom od skál prichádzajú stále ďalšie známe tváre. Niekto sadá za klavír…

Text: Peter Matula
Foto: Všelikto