Už sme predsa VEĽKÁČI

Horoškola oficiálne skončila a nám napadá otázka, čo s ďalšími víkendmi? Voľba padla na lezenie (nezvyčajné). Pôjde sa na Súľov, navrhla Godzila (Zuzana). Nikto nenamietal. Dátum sme zvolili, pár ľudí zohnali a už nastal čas odjazdu. Odchádzali sme dosť neskoro, ale všetko sme zvládli. Cesta prebehla pomerne rýchlo za pomoci talianskych vypaľovačiek z 80. rokov a hľadania policajných vozov na waze s kričaním na plné hrdlo BENGAAAA.

Do Autocampu Súľov sme dorazili okolo polnoci. Naše auto malo extrémny tuning (diera vo výfuku), takže ľudia ktorí spali si mysleli, že práve odštartoval motocrossový závod. V kempe nás už čakal Inža a Filip. Mali sme luxusné miestočko obtiahnuté páskou akoby sme prišli na miesto trestného činu. Vybalili sme sa a zaľahli sme s myšlienkou krásneho spánku. V celom kempe bol kľud. Bohužiaľ vedľa nás spali dve nezvyčajné osoby. Jeden štartoval (chrápal) v pravidelných intervaloch starý ZETOR. Jeho interval spočíval v 5-minútovom štartovaní a následne v 2-minútovom kľude. Super, máme dve minúty, aby sme zaspali. Vtedy sa ozval náš druhý sused. Osoba trpela buď tuberkulózou v poslednom štádiu alebo čiernym kašľom. Boli perfektne zosúladení.

Ranný budíček bol v cene. Treskot dverí na záchodoch a farma kohútov hneď vedľa kempu. Mega zážitok na prvé ráno :) Najedli sme sa a už aj sme sa ponáhľali na skaly, zlepšiť si náladu.

Prvý sektor sme zvolili Obelisk. Začali sme krásnou Tahiti 6+, Havaj 6+, Niagara 6- a následne Bermudami za 7. Tam sme sa dosť natrápili. Petiii to nakoniec dobojoval a zdolal vrch. Ja som si tam zalietal ako padajúca tehla zo stavby a nakoniec som prešiel do druhej ľahšej cesty.

Filip nám odporučil „krásnu“ cestu, ktorá ešte nie je ani v sprievodcovi. Slzy za 6+. Petii ako obvykle nesklamal. Godzilka sa tam ,,trošku‘‘ natrápila, ale nakoniec to doliezla. Ja som si tam pár chytov poodtŕhal a následne poplakal. Veď aké by to bolo nevyroniť slzu v ceste Slza :)

Posledná cesta na piatok bola parádna 3-dížka Rapsodia v modrom. Bol odtiaľ krásny výhľad na celý Súľov. Cesta je MUST GO pre každého lezca.

Na večeru sme stihli ešte miestnu reštauráciu a objednali si vyprážané syry, halušky a rezne. V kempe sme sa stretli s ostatnými účastníkmi zájazdu. Polaroid (Riso), Kamča, Radek, Peter, Inža, Filip, Verča a Arny. Po večery a usadení sa pri stanoch sa začala diskusia o vybavení kempu. V cene bol jeden žetón na deň do sprchy. Bohužiaľ mali sme pocit, že žetónov bolo asi 30 na celý kemp, kde bolo momentálne ubytovaných cca 150 ľudí. My sme našťastie naše žetóny šťastia dostali už ráno. Druhá skupinka nedostala ani jeden. :D Večer sme zakončili popíjaním pivečka a pojedaním horčicových čipsov.

Ďalšie ráno sa Polaroid snažil vybojovať žetóny do sprchy pre ich skupinu. Dostal celkom dva z ôsmych. Z toho jeden nepoužiteľný. Samozrejme to zistil až v sprche :D

V sobotu sa naša skupina posilnená o Andreja rozhodla preskúmať Manínsku Tiesňavu. Rozliezli sme sa na ľahkých cestách a pokračovali na cestách s obtiažnosťou 6- až 6+ v sektore Gastonka. Godzila dostala nápad, že by sme sa mohli ísť pozrieť na sektor Manínska stráž. Lokálny Guru z Ostravy (vševed, čo vedel všetko krásne okomentovať a podľa môjho názoru bol pri vzniku týchto skaliek pred pár tisíc rokmi) nám to nedoporučil. Údajne tam svieti slnko celý deň a nástup trvá 45 minút. Akýsi tušák, že to tam bude fakt super nás neopustil a tak sme sa rozlúčili s Inžom a Filipom, ktorí išli naspäť do Brna a riskli sme to. Risk sa jednoznačne vyplatil. Nástup cca 30 minút (Petíí: kecá… 45 minut nechutnýho krpálu hůre) a samozrejme na sektor už nesvietilo žiadne slnko. Cesty boli pre nás ako stvorené. Od zaujímavých 5+ až po plačúce 6+. Kdo sem zavítá, vyloženě musí zkusit cestu Variant hrany 5-! Z vrcholku bolo krásne vidieť na Považskú Bystricu a Manínske skalky. Pred odjazdom sme sa zastavili pri pomníkoch ľudí, ktorých si vzali hory. V dolnej časti skál mali spravenú peknú pamiatku. Pri pohľade sme všetci pocítili silné emócie. Česť ich pamiatke.

Naše auto malo cestou do kempu ešte dve zastávky. Prvá viedla na jedlo v Jilemnického škole. Je to bývala škola prerobená na penzión s reštauráciou. Výborne tam varia, odporúčam sa tam zastaviť. Druhá bola u Godzilkiných starých rodičov v Plevníku. Boli sme pozvaní na kratučké posilnenie sa pred večerom. Obdržali sme domácu pálenku slivovice a krásne zážitky zo života bývalého inštruktora lyžovania na Brnčálke a Kežmarskej chate. Zistili sme, že Godzilin dedko Kucharík chodil o desiatej večer s lampášom medzi Kežmarskou chatou a Brnčalkou a pokiaľ mu niekto odpovedal svetlom z Kopského sedla alebo Jahnacieho štítu, bežal volať  horskú službu o pomoc. 4 z 5krát zachraňovali maďarské výpravy, ktoré neboli na zimné podmienky dostatočne pripravené.

Pred odchodom sme ešte pozdravili novonarodené MNAU(mačičky), poďakovali a nasadli do auta. Posilnení pálenkou sme sa vrátili do kempu, kde už čakali ostatní ako inak ako v dobrej nálade. Pripojili sme sa a popíjali vínko, pivko a spievali  pri hraní na gitare. Lepší večer si neviem predstaviť. Po krásnom lezení, dobrá nálada s partiou kamošov.

Ráno klasika, treskot dverí, kikiríkanie 1000 kohútov, boj o posledné žetóny a jemná bolesť hlavy po večernom posedení. :) V nedeľu nám naše prsty nedovolili vyliezť viac ako jednu 2-dĺžku „Venušine čaro 6-“. Cesta výživná hlavne keď svieti slnko. Po zlanení sme sa išli najesť a pobaliť domov.

Pred nasadaním do auta som bol posadený na predné sedadlo s odôvodnením, že keď som vzadu stále len spím. Len čo sme vyšli z kempu, otočil som sa a Godzila už spala ako zabitá (na zadnom sedadle). Takto sme ukončili náš prvý väčší víkend od skončenia horoškoly.

Napsat komentář