Letné Tatry 2021

Leto sa prehuplo do svojej druhej polovice, predpoveď počasia vyzerá výborne a nič tak nebráni aby sa odohralo ďalšie pokračovanie tradičnej lezeckej akcie Lokálky, vždy plnej nezabudnuteľných lezeckých zážitkov a dobrodružstiev. Inža, hlavný organizátor a najmä vyštudovaný inžinier, zvolil ako miesto konania už druhý rok po sebe Téryho chatu, na ktorú sa akcia presunula z predtým rokmi overenej, no tým pádom už aj trochu zunovanej Brnčálky. Bohužiaľ, roky 2020 a 2021 boli poznačené celosvetovou pandémiou COVID-19 a tak sa Letné Tatry tento krát konali veľmi netradične bez akýchkoľvek nováčikov, keďže horoškola sa vôbec neotvorila, respektíve sa presunula na ďalší rok. Napriek tomu bola však účasť pozoruhodná a na časť týždňa sme zabrali takmer celú chatu. O práskanie práskov tak rozhodne nebola núdza!

• 

Deň 1 – pondelok

V pondelok zhruba o 3. hodine poobede a za krásneho letného dňa prichádzame, nutno podotknúť že riadne spotení bo je to do kopca, na Téryho chatu. Vyhliadky na nejaké veľké práskanie dnes už nevyzerajú, oblačnosť sa zaťahuje a podľa predpovede je 50% šanca že do 2 hodín začne pršať. Čiže to vyzerá že sa tak maximálne pôjdeme len trochu ponaťahovať na nejaké jednodĺžky pri chate. V tom sa však do situácie vloží Pánvica: „Ukáž sem ten mobil…  Čo šak to je len 50% a za dve hodziny, to vpohode stíhame dáku krátku vác dĺžku tuto na Žltej, ne?“ spochybní naše plány. Minulý rok som tam liezol Karadzicowovu cestu, čo je taká pekne odistená pohodovka. Keďže ju teda už poznám, navrhnem že mohli by sme ju dneska predsa len rýchlo mohli vybehnúť. Bez zbytočného otáľania sa s Pánvicom dohodneme že ideme do toho, tak sme zhodili veci na chate šli pod nástup. 

Cestu sme poľahky našli a spočiatku šlo všetko ako po masle. Keď som však priliezol do traverzu, zistil som že som si blbo viedol lano a dosť nepríjemne mi už ťahá. Z minulého roka som si pamätal čo ma čaká v kľúčovom mieste – treba sa mierne vykloniť, pričom treba držať nejaké bočáky, nie je tam nič dobré na držanie zhora. Trochu mi začalo lepiť – v horách som už neliezol rok a tá situácia s lanom ma dosť znervózňuje. Riešenie sa však našťastie ponúklo samo – predo mnou sa blyšťal nýt a skobka. No nič, vravím si, počasie nás tlačí, nebudem tu špekulovať a strácať zbytočne čas a zaštandujem tu. Zautomatizovaným pohybom vycvakávam zámkovku zo sedáku a cvakám do nýtu, keď v tom sa stane niečo nečakané. “Do kelu” (ok, možno som v skutočnosti povedal niečo iné, ale to by sa aj tak moc nehodilo publikovať). Zo větkých tých karabín na sedáku som si musel vybrať práve tú s na ktorej bol kýblik, no a ten pri cvakaní vyletel. Teraz už len smutne pozerám ako si to po dvoch-troch odrazoch od skaly namieril voľným pádom rovno do doliny. “Dúfam že si pamätáš jak sa robí púlloďák Rišo”, pridáva mi na eláne Pánvica. No super, vravím si, skvelý začiatok týždňa stratiť kýbel hneď na prvej ceste. Ale nič to, veď mohlo to byť ešte horšie. Aj bolo. Keď Pánvica odliezol ďalšiu dĺžku, samozrejme som potreboval rozobrať môj improvizovaný štand a pokračovať za nim. Komu sa však už zasekla zámkovka, pravdepodobne veľmi dobre vie že to sa ľahšie povie ako spraví. Po 15-tich minútach boja a nadávania som to vzdal a zámkovku aj tú smycu čo bola v nej som tam nechal. Na srdci ma hrialo že to tento krát bol aspoň Pánvicov matroš. Zvyšok cesty sme už bez ďalších strát doliezli a vpohode zliezli zase naspäť ku chate, ani pršať nakoniec nezačalo. Keď som však večer vstúpil do jedálne na večeru, privítal ma búrlivý potlesk. Najprv som najivne důfal že sme sa už dlho nevideli, ale potom som sa dozvedel že Pánvica už stihol každému povyprávať ako som dnešným športovým výkonom získal (alebo stratil?) pre náš tím až 3 body.     

Deň 2 – utorok 

Je utorok ráno a môj lezecký parťák Mrkva má doraziť až niekedy zajtra večer. Nemám na dnes žiadny konkrétny lezecký plán a som v pohode aj s alternatívou že si dám sám len nejaký okruh po turistických chodníkoch. Pri raňajkách tradične všetci dolaďujú svoje dnešné plány a započujem že Peťa s Broňou si chcú dať dneska na pohodu na rozlez pohodu iba nejaké športovky za chatou. “Načo chodíte do Tatier keď chcete liezť športovky? Choďte kľudne Karasadowitcha na Žltej stene, boli sme tam včera a bolo to v pohode. Aj nejaký matroš sa vám možno podarí pozbierať.” – „No, nevieme, nie sme moc rozlezené a tak vieš, nepoznáme to, samé si asi netrúfame… nechceš ísť s nami?“ – „V žiadnom prípade, však som tam bol včera“. Smutné oči, podmanivé úsmevy, a fakt že vlastne nemám žiadny lepší plán na dnes a v kútiku duše asi aj nejaká tá nádej že sa podarí opraviť si matrošové skóre zo včera ma ale presvedčia a tak ideme. Baby som nechal ťahať, išlo im to parádne a to bol to nakoniec príjemný lezecký deň, aj keď sa z matrošu sa nám nič pozbierať nepodarilo. Čo bolo však trochu zvláštne, tak niekde v strede sa mi zdalo že sme išli jednu dĺžku nejako inak, lebo som ju nespoznal. Ale to sa mi asi len zdalo, lebo predsa sa nedá zablúdiť v ceste ktorú si liezol len včera. Či?    

Deň 3 – streda

Tak a je to tu, rozlezení už sme a dnes je na programe riadna Tatranská stena – Západná Lomnica. Pripájam sa k Pánvicovi a Peťke a a spolu s Mongolmi vyrážame v 5-člennom družstve. Keďže sme nikto Západný Lomnicu nikdy neliezli, voľba padla logicky na Puškášvou cetu, ktorá je vraj jednoduchá na lezenie, orientáciu, v kompaktnej skale a s vynýtovanými štandmi – ideál na zoznámenie sa zo stenou. Od borcov na chate sme si nechali vysvetliť ako sa od chaty najlepšie pod stenu dostať – treba vyjisť Jordánovou štrbinou až do sedla, kde po krátkom prechode po hrebeni skončime na vrchu Teryho kuloáru. Nebolo to úplne jednoduché trafiť, tesne pred tým ako štrbinou dorazíte na hrebeň treba íst vpravo okolo vežičky čo sa objaví pred vami, aj keď to dosť zvádza obísť ju zľava. Zlákať sme sa nechali aj my, ale potom by vežičku bolo treba obísť z druhej, o dosť exponovanejšej strane. My sme sa teda radšej vrátili a šli sprava, kde sme hneď po vylezení na hrebeň zbadali reťaze ktoré nás už v pohode dovedli na vrch Teryho kuloáru. Puškášova cesta začina v jeho hornej časti, my sme sa celkom dobre zorientovali podľa fotky na tatry.info. V spondej časti cesty je hneď pri nástupe dosť nízko umiestnený nýt (alebo to bola len skoba?) ktorý vyzerá že tam slúži skôr na cvaknutie ističa než ako postupové istenie, takže podľa toho sa dá ľahko overíte že ste v správnej línii. Cesta bola veľmi príjemná a jednoduchá na orientáciu a ako bonus všetky štandy boli krásne vynýtované. Bez problémov sme doliezli až na vrchol, kde náš už čakalo zaslúžené pivko a samozrejme krásne výhľady ktoré som si ja iba matne pamätal keď som tam bol pred mnohými rokmi lanovkou a ani vo sne by mi nenapadlo že tam niekedy dojdem po vlastných. Cesta dole je smerom do Lomnického sedla a je skoro celá po reťaziach a zo sedla ku Skalnatému vedie lanovka, ktorú sme nevyužili lebo sa nám za ňu nechcelo platiť a namiesto toho sme sa dali na na cestu dolu nekonečne dlhým, za to však o to úmornejším cik-cakom pod lanovkou. Zásadná chyba – nikdy viac. Z dôveryhodných inžinierskych zdrojov sme sa večer na chate dozvedeli že hore ani nemajú turnikety na kontrolu lístkov a teda v pohode nás smerom dole zvezú zadarmo. Večer už dorazil na chatu aj Mrkva, tak sme sa zvítali a podľa miestnych traicii štamperlíkom borovičky a prebrali plány zajtrajší deň.

Deň 4 – štvrtok

Po včerajšej, skoro 12 hodín dlhej túre sa sme sa s Mrkvom dohodli že sa dnes pôjdeme len tak trochu lezecky oťukať niekam kde je kratší nástup a namierili sme si to smer Baranie rohy. No a keď sa už ísť oťukať, tak poriadne, takže sme to vzali hneď z ostra útokom na cestu Indiánske leto. Vraj jednu z tých ľahšich a prijemnejšich VII- v Tatrách. Nástup sme našli pomerne ľahko keďže zdola vidieť nýty v stene a nastúpili do prvej ľahkej dĺžky. Mrkva ju bez problémov doliezol, pripravil štand, keď v tom na mňa zakričal: „Hej Rišo, nechceš spraviť nejakú fotku?“, „Jasné, kľudne“, odpovedám. Za pár sekúnd však namiesto pomyselného cvakania fotoaparátu počujem len „Bum! Bác! Tresk! Ku***!“ a Mrkvov mobil letí dolu. Nárazom zhruba v strede steny sa rozletí na tri časti, pričom kryt ostane niekde v stene, ale samotný mobil a baterka dopadnu pri nástupe neďaleko odo mňa. Ešte nasledovala nejaká tá spŕška nadávok a sťažnosti aký je ten svet nespravodlivý, ale našťastie sa Mrkvovi podarilo pri zlaňovaní kryt stene nájisť keď sme mobil doke poskladali dokopy, zapol sa ako by sa nechumelilo. Pokiaľ mi je známe, s pár škrabancami a malou prasklinou na displeji funguje doteraz. Takže Mrkva si dal pre veľký úspech prvú dĺžku ešte raz a tuším už az úspešne zrobil aj nejaké fotky. Indiánske leto je každopádne veľmi fajn cesta, kľúčová pasáž je v luxusne odistenej platni. Netreba však podľahnúť ilúzii že keď človek vylezie túto VII-, budú pre neho napríklad už všetky Tatranské V-ky malina, to ani náhodou. Napriek úvodnému zdržaniu sme cestu vybehli ako nič, a keďže sme mali dobrý čas, zbehli sme pod nástup znova a dali si ešte cestu Traja kamaráti čo je hneď vedľa. Tá je obtiažnosťou trochu ľahšia, ale je viac po vlastnom takže treba viac morálu. Ale celkovo tiež veľmi pekná cesta.     

Deň 5 – piatok

Včera večer sme po dosť vydarenom dni a radosti zo zachráneného mobilu premýšľali, kam že to dnes polezieme. Naše mini lezecké ciele o ktorých sme si stanovili pred Tatrami – u mňa Puškáš a u Mrkvy Indiánske Leto, boli už splnené. Počasie zatiaľ celý týždeň vychádzalo neobyčajne dobre a keďže bol pred nami ďalší krásny slnečný deň, bola by škoda ho nevyužiť na nejakú poriadnu dlhšiu túru, najmä keď sme sa po vydarenom včerajšku cítili plní síl a v dobrom moráli. No a kam inam z Téryho chaty na poriadnu dlhšiu túru než na Západnú Lomnicu. Možností je tam dosť a navyše nejaké ďalšie dvojice chceli iśť dnes Puškáša, takže sme im mohli ukázať prístup a ušetriť im nejaký čas. Ako tip na veľmi peknú cestu sme dostali odporúčanie na Puklinu v platni V+, čo už teraz môžem potvrdiť pretože sme ju s Mrkvom liezli neskôr na jeseň, avšak v ten deň sme sa rozhodli pre inú V+, Ľavými platňami hokejky. Prvých pár dĺžok bezproblémové, za to veľmi poctivé III (kľudne by som dal niekde aj VI) po vlastnom, až pod červenú strechu. Nasledovala dĺžka za V, z prava nad strechu a potom traverzom doľava cez ňu. Lezec ktorý už v zopár oblastiach zaiste už vie že nie je päťka ako päťka, ani sedmička ako sedmička. V Tatrách sa však hrá trochu iná liga, tu sa kľudne môže stať, že nie je V+ ako VII-. A že sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži mi bolo jasné hneď ako som sa díval na nadávajúceho, fučiaceho a vo vklínenci oddychujúceho Mrkvu, ktorý spomína si na krásne a pohodové chvíle zažité pri lezení včerajšieho Indiánskeho leta. Keďže kľúčový úsek bol v traverze, užil som si to riadne aj ja na druhom. Istenie síce nebolo až také zlé, bolo tam pár skôb a tuším aj nejaký borhák alebo nýt, morálovo to však bol úsek dosť náročný, keďže sa človek pohyboval na malých stupoch v exponovanej pasáži v traverze nad previsom, čo by znamenalo že po prípadnom páde skončí vo voľnom priestore a takmer isto by bolo treba prusíkovať. Mrkva to ale našťastie nejak dobojoval a ja šťastne doliezol za ním. Nasledovalo znova pár ľahších dĺžok, až sme sa dopracovali k záverečnej pasáži za V+, kde sa naša línia spájala s Patagonským letom. Tá vyšla na mňa a na rozdiel od traverzu, nebolo to tak morálové a istenie bolo tutové – štand v nýtoch a nad ním dobrá skoba. Driapal som sa tam takým kútom s puklinou v ktorej som mal dobre založený veľký friend no a vyzeralo to, že na prekonanie kľúčovej pasáže mi zostáva už len posledný prehmat do madla. Trochu mi už dochádzalo, takže som si povedal že to trochu risknem a pôjdem do madla dynamicky. Šiel som do toho, no bohužiaľ mi v tom momente ustrelila noha ktorú som mal nie úplne ideálne na trenie a bolo vymaľované – tak som si prežil svoj prvý pád do vlastného v horách. Skončil som síce kúsok nad Mrkvom ktorý vyzeral trochu prekvapene a zaŕoveň rád že som mu neskončil na lebezni, no a ja a bol som rád že ma na Horoškole naučili liezť s prsákom, a prežival eufóriu z nového zážitku. Friend do ktorého som spadol krásne udržal, vôbec nič mu nebolo a šiel vybrať ako by sa nič nestalo. Tie friendy fakt fungujú ľudia! Trochu sme sa oklepali, Mrkváč tých pár posledných metrov nakoniec doliezol za mňa a potom sme už len v pohodlí reštaurácie čakali na ostatné dvojice z Puškášovej cesty. Tí sa trochu zdržali, ale to nám moc nevadilo, aspoň sme vyskúšali ponuku výborných cheesecake-ov. Akurát nám nám potom trochu lepilo keď sme dobiehali na lanovku z Lomnického sedla asi 2 minúty pred záverečnou, tento krát poučení že sa môžeme zviesť zdarma. Ale stihli sme. 

Deň 6 – sobota

5 dní celodenného lezenia – to už dá zabrať a na mne sa už začala podpisovať celková únava. Navyše, po včerajšku mi trochu opuchol kotník ktorý som si pri páde narazil, takže do úvahy už pripadali iba nejaké nie moc náročné a vzdialené cesty. Vybrali sme si jednu z klasík ktorú každý odporúčal – Motykovu cestu na Širokú Vežu. K nástupu sa človek trochu zahreje, keďže k nástupu sa ide cez Priečne sedlo. Hneď prvá dĺžka vedie po veľmi unikátnej vlnkovanej skale s akýmisi mištičkami, v ktorých sa sem-tam drží voda. V druhej dĺžke však treba ísť radšej podľa sprievodcu a neexperimentovať odbočením doprava hneď za previsom. Inak sa zo IV razom stane VII a keď ňou chvíľu poleziete, možno zbadáte aj Mrkvov vklínenec z ktorého sa musel vrátiť. Zvyšok cesty je krásne, pohodové a výborne odistené lezenie. Ku všetkým čo nám ju odporúčali neostáva nič iné než sa len pripojiť. 

Záver

Najmä v poslednom roku, kedy sa zakazovali a obmedzovali sociálne aktivity a strávil som nezdravo veľa času v jednom a tom istom priestore, dni a týždne v ktorých sa nič nedialo mi často splývali v jeden jednoliaty celok na ktorý som mal len matné spomienky a len som márne hútal kam sa všetok ten čas podel. Na druhej strane, keď si takto spomeniem čo všetko sa udialo, aké lekcie a zážitky a utužené priateľstvá si odnášam z jedného jediného týždňa, je to úplne iný, akýsi omnoho bohatší čas. Tak zase o rok!

Richard Trebichavský