Druhý nováčkovský výukový víkend ….. aneb zážitek nemusí být dobrý, hlavně když je silný…

Poslední dubnový víkend, jsme my, nováčci horoškoly, vyrazili plni očekávání na náš druhý výukový víkend na skalky. Tentokrát vícedelkové. Pod vedením zkušených instruktorů jsme zdolávali nástrahy Vtáčníku. O zážitky nebyla nouze.

Posuďte sami:

Hemžení na Vtáčniku (foto:Vlado)

„Ráno přicházím tahat svou první vícedelku v životě. Je mi trochu zle následkem včerejšího vydařeného večírku pivo-hruškovice-víno. Mírně roztřesen se uklidňuju pohledem na našeho instruktora Inžu, ktery stojí opřen o skálu, zhluboka dýchá a je mu evidentně ještě o dost hůř. Ono to nějak půjde…“
Michal

„V Nedeľu som šiel s Ivčou vzdušnú, prvý krát na prvom konci lana. V polovici cesty sa ma však zmocnil strach a panika z toho že spadnem, avšak cesta viedla len hore dole to neprichádzalo do úvahy, zbavujem sa prebytočnej záťaže a na jednom borháku nechávam svoje topánky pre Ivču, poctivo vyklepaný sa dostávám až na štand, odkiaľ ma morálne podporujú Peťo so Šárkou. Peter mi chcel pôvodne vytiahnuť laná až hore nech to doleziem na druhom avšak v polovici cesty sa „zasekla“ Ivča a museli sme ju s Peťom vytiahnuť pomocou kladky na štand odkiaľ sme zlanili.“

Vlado

Ivča a Vlado

„ Ako malý chlapec som chcel byť kozmonautom. Rodičia mi tento sen podporovali kupovaním rôznych encyklopédií o vesmíre. Listoval som v nich, obdivoval obrázky a sníval o tom, ako raz bude zo mňa kozmonaut. S pribúdajúcim vekom ma tento sen postupne opúšťal, až sa nakoniec úplne vytratil. Naozaj úplne? …

Dôchodcovia z lokálky (voláme tak starších členov oddielu) nám s Lajošom odporúčajú nejakú športovú cestu, že vraj je výživná. Moja prvá otázka je, čo to znamená športová. Našťastie to znamená, že je veľmi dobre zaistená borhákmi. To slovo ‘výživná‘ som radšej odignoroval. Pár minút predtým sme sa s Lajošom bavili, že sa hrozne moc bojím padania a že som ešte na skale nespadol. On mi s kľudom hovorí, že toto je dobrá cesta na nácvik padania a ostaní dôchodcovia ho v tom podporujú. Nastupujem do cesty a za pomoci bývalého stromu sa dostávam k prvému borháku. Na ďalší nie a nie sa dostať, nasleduje prvý pád, našťastie som minul policu podo mnou a odnáša si to iba päta. Lajoš mi oznamuje, že ma bude doberať natvrdo, aby som tú policu predsa len netrafil na ďalší pokus. Keďže začínam byť kvalitne vyklepaný, používam všetky dostupné možnosti ako sa dostať k ďalšiemu borháku a chytám sa ho prstom a priťahujem sa k nemu. Finálne cvakám expresku za Lajošovho komentára, že mi do budúcna neodporúča pchať prsty do borhákov. Jedných uchom dnu, druhým von, teraz mám iné problémy, som rád, že už druhýkrát netrafím tú policu. Leziem, odsadnem si, zase kúsok, zase odpočinok. Dvojdňová únava je neskutočne cítiť. Už som vcelku vysoko a snažím sa prebojovať ešte o kúsok ďalej. Hľadám chyty, ale akosi sa mi vyhýbajú. Vpravo vidím menší výstupok a tlačím sa naň, dám naň koleno a modlím sa, aby som ešte vydržal. Povzbudzujem sa nahlas slovami, ale tentokrát už sú všetky rezervy vyčerpané. Prebehne mi hlavou, ‚ja spadnem’. Lúčim sa so životom, stihnem ešte zavolať ‘Lajoši padám’ a odovzdám sa osudu, resp. Lajošovi. Lajoš elegantne tlmí pád a ja prdelou narážam na stenu, nestihol som dať pred seba nohy, ale, ani som sa nesnažil. Maximálne vyklepaný hlásim Lajošovi, nech ma spustí dole, že mám morál v … (asi tušíte kde). Som opäť na pevnej zemi, stojím pri Lajošovi. Ďakujem, Lajoši, bolo to fajn :).“

… Tak predsa to ešte vo mne kdesi drieme, dávno zabudnutý sen, lietať voľne priestorom :)

Ivan