Žiarska dolina

Západné tatry – Žiarska dolina – Žiarska chata (22.1. – 25.1.2015)

Keďže som v oddiele nováčik a rubrika skialpinizmus na našich oddielových stránkach je prázdna, rozhodol som sa, že prispejem svojou trochou a pridám report z uplynulého predĺženého víkendu v Žiarskej doline.

Štvrtok

Po počiatočných obligatórnych diskusiách, kto s kým, kedy a ako do auta, ubytko atd…, konečne vo štvrtok o pol piatej večer nakladám postupne Lajoša, Barču, Mili a fičíme si to preplneným Brnečkom smer Liptovský Mikuláš. V ďalšom aute sa vezie Mirek, Dáša a Plyš, ktorému týmto ďakujem, že sa uvolil… Cesta prebehla podľa očakávaní a z pohľadu vodiča absolútne nezaujímavo, proste klasika diaľničný večerný život, neóny veľkomiest, benzínky, spiaca posádka, provokácie s otvoreným pivkom, že či si vraj niekto v predu nedá… atd… však to poznáte. Zhruba o pol desiatej sa ocitáme na parkovisku v ústí doliny, autá pre istotu nechávame pri chate Kožiar, neodporúčam na noc auto nechávať na hlavnom parkovisku, teda ak nevozíte v kufri náhradné kolesá. Spoločnosť nám robí partička kurzistov s veľkou dodávkou, ktorí prišli tesne pred nami, no aspoň pustili hudbu a veselšie sa obúvalo. Čas pokročil, na Žiarsku chatu je to ešte 1,5 hod cesty. Neváhame a pod hviezdami posiatou oblohou, začíname vystupovať lesnou cestou s monotónnym, miernym stúpaním. Najprv, kôli kalamite a bordelu na ceste s lyžami na chrbtoch, neskôr už šúchame hore dolinou klasicky na tuleňoch vo svetle čeloviek. Na hlavnom parkovisku ešte letmo zazriem auto s poznávacou značkou BL (Bratislava), to ešte netuším, že to je znamenie, aké to som mal pochopiť neskôr. Cesta ubieha rýchlo, prichádzame na chatu kde nám tetuška, ktorej tiež týmto ďakujem, že nám ráno nenapľula do čaju (viď ďalej) nechala otvorené dve izby a v opustenej jedálni nachádzame troch na kašu ožratých „tiežskialpinistov“, vraj dorazili pred hodinkou a pol…. no pekne, hovorím si. Zábava vrcholí keď jeden z nich v delíriu, chodí po chate vypiskuje a hľadá tetušku chatárku, že vraj: „Kde si ty p(o)atkan, poď nám načapovať pivo“. Kto si v tomto momente dal do súvislosti poznávaciu značku BL a týchto troch opilcov, usúdzujúc, že ŠPZ – BL je v 90 % prípadov zlé znamenie, má správne rozvinuté logické myslenie. Bohužiaľ aj takéto nevýhody prináša ľahká prístupová cesta na chatu. Nííííč, dojedzme tlačenku, ešte po jednom na dobrú noc a pome spať.

Piatok

V piatok sa budíme do polooblačného rána a priaznivej lavínovky. S úsmevom sa stretávame na raňajkách, kde sa rozhodujeme, že cieľom pre dnešok bude výšľap a zjazd Lúčneho a následne Smutného sedla. Po príchode pred chatu prebehne obligatórna kontrola pípakov a už ukrajujeme prvé metre z dnešného výletu. Po ako už tradične lyžiarmi dosť vylízanom a krkolomnom výšľape na terasu, vyššie do doliny, nachádzame perfektné snehové podmienky. Na tvrdý ufúkaný podklad pripadlo asi 10 čísel prašanu, ktorého kvalita priamo úmerne stúpa s nadmorskou výškou. Mimochodom, nadmorskou výškou sa tu môžem oháňať len pre to, že Lajoš má hodinky s vodotriskom, síce tvrdí, že nenakalibrované, ale má. Stúpanie do Lúčneho sedla nie je až na jeden nepríjemný traverz nič extrémne, ale na začiatok sezóny sa pekne zapotíme aj tu. Kyslíkový dlh a kropaje potu mi dávajú tušiť, že kondičku treba do jari ešte trošičku poladiť ☺, v čom ma ešte viac, ale asi nielen mňa, utvrdí jeden domorodec, ktorý si to raketovým tempom našliapne do žľabu medzi prvou a druhou kopou, bez okolkov, priamo, rýchlo a skúsene. Domorodci sú proste domorodci, to v nížine nenatrénuješ, hovorím si… sa móóóžeš aj ubehať na smrť. Keď som ešte chodil na strednú šla v rádiu taká reklama: „Mami dáš mi Vepy? (pozn. vepy = cereálie do mlieka). Až keď spravíš drepy.“ Som mal radšej robiť tie drepy a nie jesť Vepy. Po cca dvoch hodinkách stojíme v sedle, v doline je ticho, sme tu sami, cez drobné mraky presvecuje slnko a všade okolo sa trblieta čerstvý zatiaľ nepolyžovaný prašan. Oddychujeme, pijeme čaj, fotíme a užívame si všetky slasti, ktoré patria k tomuto športu, pretože táto variácia športovania v zimnej prírode je proste naj. Začíname lyžovať, horná časť zjazdu je pomerne opatrná, ale čím nižšie tým je každému viac jasné, že dnešný deň sme to proste vychytali a máme pod lyžami najlepšie podmienky z celého víkendu. Maľujeme si každý svoj vlastný obrázok do parašanu, poniektorí od radosti vískajú, iní sa občas váľajú, každý podľa chuti. Po prvom zjazde trvaerzujeme okolo meteorologickej stanice HZS, poníže Troch kôp, pod Smutné sedlo a znovu lepíme pásy. Čaká nás ďalší výšľap, teraz už o čosi strmší, ale už nie tak dlhý. S Plyšákom sa postupne vystriedame v robení cik-cakov. Lajoš si kráti čas výukou otočiek na lyžiach v strmom svahu. Je panečku prísny… chudák Barča, či aj spravodlivý do toho ja už vážení nevidím, jak to majú vykompenzované ☺. Nuž ale výcvik asi musí byť. Po pár desiatkach ototočiek, žltých pľuvancov kombinovaných s hlbokým vydýchavaním a nadávaním, že nemám haršajzne prichádzam za Plyšom a odopíname lyže v Smutnom, tentokrát už s vedomím, že dnes je to konečná. Vládne bezvetrie, postupne prichádzajú ostatní. Zatiaľ čo prebiehajú obligatórne rituály rozhodujeme sa urobiť rozšírený kompresný test. No, test vyšiel pozitívne, ale s ohľadom na to, že bol vykopaný vo vrchnej, menej strmej časti svahu, jeho výpovedná hodnota bola zavádzajúca, ale tak aspoň sme sa zabavili. Tréning nie je nikdy na škodu, čo sa ešte neskôr ukázalo ako dvojnásobná pravda. Lyžovačka dolu smutným opäť, hlavne v strednej časti zjazdu famózna. Následný dojazd rozbitým lesom a kosovkou cez terasu už je skôr v neotočiť si koleno a pálenia stehien. Poobede máme ešte čas a tak skúšame zakopať tri pípáky a trénovať vyhľadávanie viacerých zasypaných. Potvdilo sa, že skoro máme poväčšinou nové prístroje a od ich rutinného zvládnutia máme ešte ďaleko, prácu v družstve sme ani neskúšali. Po príchode na chatu som si hneď všimol, že sa vymenila obsluha, pričom odlišujúcim znakom tzv. víkendového personálu je najmä väčšia otrlosť voči opilcom a zmysel pre humor. Majú to proste dobre nastavené. Večer na zaplnenej chate sa nesie v znamení vetrom ošľahaných tvárí, vyplaveného endorfínu, točeného pivka, domácej slivovice, spoločensko zábavnej hry Beng, či jak sa to píše a plánovania nasledujúceho dňa….

Sobota

Oku pozorného čitateľa iste neušla kombinácia piva a slivovice, čo nutne viedlo k tomu, že nasledujúce ráno sa budím s nafúknutými stehnami a stratami rovnováhy, ktoré sa dostavujú vždy pri pokuse zohnúť sa a obuť lyžiarku…, no ale nedaj si za kalíšťok. Sobotnou túrou sme sa chceli trochu priblížiť významu slova ski-alpinizmus a preto sme zvolili výšľap do Žiarskeho sedla, následne na Plačlivý roháč a prechod časťou hlavného hrebeňa Západných tatier, zvaného Nohavica do známeho Smutného sedla, odtiaľ zjazd na chatu. Cesta do Žiraskeho sedla ubieha pomerne rýchlo , počasie už však nie je také dobré ako v piatok a v tejto časti doliny sa naplno prejavuje obbjektívny nedostatok snehu doterajšieho priebehu zimy. Všetko čo nafúkal vietor do včerajších sediel a žľabov južných orientácii tu chýba. Míňame vylízané severné stráne a žľaby Baranca, kde sa za normálnych podmienok lyžujú aj vyššie obtiažnosti. Počet ľudí na tejto masovej trase úmerne narastá o peších turistov, začal víkend. V Žiarskom sedle je zamračené, fúka a my sa rozhodujeme pokračovať ďalej podľa plánu, pretože len samotný zjazd na chatu z tohoto bodu nie je ničím výnimočným a v daných snehových podmienkach ani príjemným. Našťastie väčšina kurzistov a turistov končí práve tu. Ďalej na vrchol Plačlivého roháča s lyžami na chrbte a chrúmajúcimi mačkami na nohách pokračujeme sami. Cestou sa chvíľami trhá oblačnosť a tak sa kocháme panorámami okolitých kopcov. Ostrý roháč, klobúk Osobitej, Volovec s poľskými taternikmi a dvojicou čiernych bodiek šliapajúcej z Hrubého vrchu po hrebeni Deravej. Začíname tú jak sa hovorí „alpinistickú vložku“, výšľap máme zasebou. Hneď pri pohľade z vrcholu ďalej na hrebeň mi je jasné, že to čo tu vyzerá v lete ako pohodová vysokohorská turistika, dnes obalené vrstvou ľadu a vyfúkanými prevejmy snehu nebude len tak… a nebolo ☺. Pri zostupe z Plačlivého roháča z jeho vrcholu smerom do Smutného sedla v lete vybiehajú skalné zuby a balvany, medzi ktorými sú veľké diery. Momentálne sú zafúkané snehom, takže by pravdepodobne hrozil krok do prázdnoty severnej steny, ktorá je na rozdiel od tej južnej kolmá až previsnutá. Rozhodujeme sa vrchol podísť kúsok spodom. Lajoš sa teda ujíma vedenia a ide svah preskúmať po vrstevnici nižšie. Postupne všetci natraverzujeme do prudkého južného svahu, dodržiavame rozostupy, čakáme na výsledok prieskumu a mne sa v hlave rozoznieva text komentára lavínovej situácie, ktorú som si v teple domova na webe HZS čítal v stredu večer: „Vyhýbajte sa extrémne strmým svahom nad 40 stupňov južnej a juhovýchodnej expozície, na ktorých môžu byť vplyvom vetra naviate nestabilné dosky a vankúše…“, ehm…, následne sa mi v hlave rozoznieva popevok, ktorý s obľubou používa môj kamarát Longy, týmto ho zdravím, trpiaci vysokým krvným tlakom vždy keď si zabudne vziať tabletku a celý červený pije pálenku „Život si na špičke noža roztočím…“. Všetky neznáme do rovnice sú doplnené a alpinistická zábava môže začať. Chvíľu čakania na prieskumníka si skracujem pozorovaním mravcov tiahnucich hore dolinou do Žiraskeho sedla, hovorím si v duchu určite im všetci inštruktori ukazujú: „Vidíte tých siedmych blbcov natraverzovaných v hentom svahu? Tak takto to nikdy nerobte. Bla bla bla, jasné, jasné“ Lajoš sa postupne dostáva do miesta, kde sa musí prebrodiť pomerne široký žľab s úfúkaným snehom, ktorý vykazuje všetky predpoklady pre úspešný odtrh, rozhodujeme sa, že tadiaľ to asi hrotiť nechceme. Pýtam sa ho či to neotočíme a nevrátime sa do sedla odkiaľ sme prišli. Odpoveď je jednoduchá a stručná, že čo vraj chcem robiť na chate celý deň. Ok, chápem, ešte je len pol dvanástej ☺ a pravdou je, že večera je až od šiestej. Vraciame sa pod vrcholovú, skalnú pyramídu a Plyšák postupne obchádzaním skalných výbežkov objavuje cestu na už pomerne miernejšiu a tvrdú časť hrebeňa. Trasa to síce nie je ideálna, plná traverzov cez naviate vankúše, tie sú ale omnoho kratšie než v dolnom širokom svahu, môžeš sa chytiť skaly a nemáš nad sebou tony snehu. V medziobdobí sa zhoršuje počasie, začína viac duť vietor, ježibaba z hrnca púšťa mlieko a posnežuje. Keď už konečne zídeme z Plačlivého na hrebeň Nohavice, asi v amnézii nadobúdam dojem (šiel som v lete tadiaľto snáď sto krát), že máme to najhoršie zasebou. Celá trasa je ešte o to vtipnejšia, že keď sa roztrhne oblačnosť vidíš cieľový bod kam ideš a zdá sa ti veľmi blízko, ale nie je… Nasleduje pohodovejšia prechádzka cez plytkejšiu časť hrebeňa, je v nej síce hlboký sneh, ale strmosť svahu vylučuje nebezpečenstvo odtrhu. Prichádzame do druhej polovice a pred nami sa objavuje kolmý prah o výške asi tri metre, ktorý treba zliezť do krásne nafufňanej hrebeňovej podušky, napravo severná stena, naľavo lavinózny svah (zlé/horšie/zlé/horšie), už len do toho spadnúť, značka ideál. Lajoš ide prvý dáva mi svoj cepín športovej značky a modelovej rady Petzĺ Nóómic (díky šéfe), ktorého opotrebenie dáva tušiť, že jeho majiteľ nie je žiadny zelenáč (opotrebenie športovej výstroje ale nie vždy znamená ostrieľanosť majiteľa) a skúsene si to zlezie, iba kukám. No, ešte že ho máme prísňaka nášho ☺, začína ma to s ním baviť ☺. Zatiaľ čo Plyš ide vzadu, ja nechávam môj turistický cepín zapichnutý pre Mili na mieste, vystrčím riť, zakopávam jednu po druhej moje prvorepublikové mačky, ktoré by mi závidel aj George Mallory, potom cepín, pár opakovaní a som dolu. Nasledujú dievčatá, na ktorých je vidieť, že idú v „červenom poli otáčok“, ale sú ticho a idú. Problém všetci úspešne prekonávame a pokračujeme pár poduškovými traverzami, na ktoré si už asi každý zvykol, do záverečnej časti. Tá pozostáva z krátkej gymnastickej vložky v podobe prekonania nie dlhého, ale dosť ostrého hrebienka, ktorý si mi fakt páči. Z neho kolmo, krátko doľava dolu a v sedle už vidím vedúceho vlažne vyzúvať výstroj vo vetre, v pohode. Pod hrebienkom ešte počkám na slečny a máme to v kapse. Prichádza aj Plyš s Dášou a Mirkom. V sedle je fuják, dlho sa nezdržujeme, srkneme čaj, utiahneme lyžiarky a nasleduje zjazdová časť túry dolu Smutným sedlom, ktorú zo včera už dôverne poznáme. V kotline pod kopami nachádzame tradične dobré podmienky na lyžovanie a stretávame skupinu kurzistov, ktorý vraj išli žľab medzi prvou a druhou kopou, kde sme videli v piatok domorodca, čo nás inšpiruje v plánoch na ďalší deň. Na chatu prichádzame značne unavený, ale s pocitom peknej túry ktorá splnila všetky očakávané aj neočakávané atribúty ski-alpinizmu. Zbytok odpoludnia do večere, na ktorú sme mimochodom mali kôprovú omáčku!!!, trávime prehryzovaním klobásky, syra, popíjaním slivovice a rozoberaním plánov do budúcna, rozvalení na posteliach v malej a od spotených tričiek, ponožiek a pásov zasmradnutej izbe. Idylka. Sme spokojní. Nič nám nechýba. Večer sa nesie v rovnakom duchu ako ten piatkový, ráno detto ☺.

Nedeľa

Posledné víkendové ráno nás víta pomerne hustým snežením a vetrom, ktorý sa po výstupe na terasu nad chatou zmohutňuje a dosahuje silu solídneho lomcováka. Po ceste sledujeme, že ufúkaný sneh sa už aj pri miernejších traverzoch pod lyžami láme na menšie dosky a podšmykuje, takéto plochy sa striedajú s ľadovými. Je jasné, že dnes by bola snaha o lyžovanie akéhokoľvek žľabu „ťahaním tigra za fúzy“. Kúsok nad terasou sa rozhodujem, že to otočím, v tomto sajgone to aj tak nemá žiadny zmysel, máme za sebou dve pekné túry a tak to nebudem pokúšať. Pridávajú sa aj Mili, Barča, Mirek a Dáša. Odlepujeme pásy a lyžujeme na chatu. Lajoš s Plyšom ešte chcú vyjsť kúsok vyššie, ale nakoniec aj oni prichádzajú dolu, s tým, že to nemalo význam. Na chate síce nie je signál, ale večer doma zisťujem, že na nedeľu HZS vyhlásila 3 lavínový stupeň, čo je dosť silný argument zostať sedieť v chyži a nepokúšať osud. Dávame kávu, balíme veci a o jednej poobede stojíme pri autách na parkovisku. Za Ružomberkom v smere do Kraľovian zastavujeme na salaši Krajinka (po ľavej strane na kopci) na obed a poriadne si plníme bruchá miestnymi dobrotami, všetkým vrelo odporúčam. Večer stojím v KD Rubín, v rade do šatne pri príležitosti kultúrno spoločenského podujatia – divadelného predstavenia Caveman, na ktoré sme dostali na Vianoce lístky (už som ho videl ☹). Zážitok očakávajúci jedinci sa tiesnia vo vestibule, ženy namachlené, ľudia navoňaní silným parfémom, smejúci sa na rádoby vtipoch, uhryzujúci majonézové chlebíčky. Som späť v realite. Chvíľu ešte čakám, že mi pani pri pulte položí otázku koľko ich má natočiť, ale táto mi len podá lístok od kabáta v šatni ☹.

Záver

Ďakujem všetkým účastníkom zájazdu, za to, že sme si všetci spoločne výlet užili a v zdraví ho prežili. Opäť sa mi potvrdilo, že Roháče su skialpovou oázou, s nespočetnými možnosťami výšľapov, prechodov a zjazdov všetkých obtiažností, a to aj v podmienkach keď sa inde proste nedá. Dúfam, že túto zimu sme ešte nepovedali posledné slovo.

Pozn. – fotil Lajoš