Legenda o Údolke

Kedysi dávno žil v meste Turnov pokrývač striech a vraveli mu Joska Čihula. Žil si skromne, len v jednej veci sa od ostatných ľudí odlišoval. V zliezaní štíhlych veží blízkeho Skaláku nemal v kraji páru. Cesty nie len opakoval, ba dokonca tie najodvážnejšie línie vytyčoval. Mnohí sa do niektorých jeho počinov nikdy neodvážili a z tých čo sa odvážili sa mnohí nikdy nevrátili.

Jedného dňa začiatkom septembra sa Joska s Jirkou Šimonem podujali na nie len vežu najznámejšiu ale dokonca na jej stenu najťažšiu. Údolnú stenu Kapelníka na Hruboskalsku.

Bielu stenu týčiacu sa do výšky 60 metrov nad údolím prestúpili líniou vynikajúcou v technickej i fyzickej náročnosti. Ba čo viac, zo skromnej pláce pokrývača, nezvýšilo na viac ako jeden jediný kruh (kyslý komentár autora článku).

A práve touto cestou sa vydali hrdinovia nášho rozprávania. Nazvime ich trebárz Maťo a Kubo. Pre Maťa to bola iba ďalšia cesta, ale Kubo o nej dlho sníval. Nastúpiť je radno za ránka, za rosy, skôr než sa južná stena rozpáli a povinné chyty zčernajú a prestanú držať.

Nástup vedie hladkým solivým žliabkom na úpätí ohromnej steny. Od vodorovného zárezu sa pokračuje výrazným sokolíkom stredom steny. Držať sa je čoho, ale stupov jest po skromne. Opatrný Kubo svedomito zakladá. Tu uzlík tu Ufón. Celkom to ide. Za miestom, kde sa sokolík stáča vľavo čaká zradu. Zhlboka dýcha, zbiera odvahu odvahu na prekrok vpravo do hladkej steny s dvomi tenkými škárkami. Je v bode nenávratna. Zaň sa odvážia len najudatnejší z udatných. Z tých, čo tak spravili sa mnohí nikdy nevrátili a mnohí sa vrátili až príliš rýchlo.

Kubo zakladá „šnúrku od topánok“, a aby si to celé lepši obzrel, opatrne sadá. Pohotový Maťo dole reaguje. Je trochu nesvoj, asi má o Kuba starosť. Uvážte, miesto za miestnych VIII (7/7+UIAA) dvadsať metrov nad zemou, pod ním a nie blízko pár motúzikov a ku kruhu ešte asi ako na Mesiac. Povzbudzuje.

Tu sa Kubo rozhýbe, prebehne jemné škárky, preskáče solivý kútik a už viaže bájne hodiny pod kruhom. K tomu to je pár metrov, a zradné metre to sú, len čo je pravda. Čo sa javí ako kapsy sú len uklonené lišty. Chvíľu spočne a už hopom-skokom cvaká kruh.

Maťovi sa uľavilo. Logne si bystrej vody a už má zárez na sokola. Lezie ako dráha, radosť pozrieť. Funí, matroš vyberá, tu je v škárkach, tu hneď hodiny odväzuje a zase pri kruhu si sadá.
Lež neveselo je našim hrdinom teraz z pohľadu nahor. Stena zíva prázdnotou, len kde-tu jemná dierka a o stupoch ani slychu ani chýru.

Po hodnej chvíli odhodlá sa Kubo ďalej. Do diery vľavo, krížom vpravo, ukazovák do dierky, náprah, ďalšia dierka, úúúf a už drží okraj žliabku! „Extrémne!“, zvolá radostne, keď mu zrazu ujde noha a obaja zmrznú. Maťo žmúri, čaká, že mu kamoš zletí priamo na hlavu. Ten však v poslednej chvíli chytí balans a zakvačí sa o tanierik.

Ďalej liezli polom prapodivných skalných uší a tanierov. Pod vrcholom masívne hodiny a šup vľavo do eurožaby. Vliezť do nej chce trochu umu. Z Kuba skoro kožu stiahla, ale Maťo sa len počudoval, že tu by starosti mať mal.

Na vrchole sú oba radi, konečne je čas na chlípne reči. Na Hrubici odbije poludnie zvonec a našej rozprávky je koniec. Teda akej že rozprávky, veď to sa všetko stalo. Na môj veru.

Vecný dovetok:
26.4.2015 Jakub Novák a Martin Prudík: AF prelez cesty Udolní cesta obtiažnosti VIII(JPK, VIIIb Saskej stupnice, 7/7+ UIAA) na vežu Kapelník v oblasti Hruboskalsko v Českom raji.